Na festivale sa postupne vystriedala kompletná československá folková špička, ale priestor dostávali aj hudobníci ďalších menšinových žánrov, najmä blues a alternatívny rock. Nedokážem si spomenúť na všetkých účinkujúcich, spomeniem len tých, ktorí dodnes účinkujú, alebo sa s nimi viaže nejaká moja špeciálna spomienka: Nerez, Zuzana Homolová, Edo Klena, Jakub Noha, Pepa Streichl, Jiří Dědeček, Jan Burián, Jaromír Nohavica, Jablkoň, Jaroslav Ježek a ČP8, Karel Plíhal, Ciment, Pepa Nos, Václav Koubek, Ján Litecký Šveda, Vladimír Merta, Vladimír Mišík, Bez ladu a skladu, Jiří Černý, Jan Rejžek (pamätné antidiskotéky), členovia Slnovratu, Iva Bittová a Pavel Frajt, Dunaj, Petr Skoumal, Wabi Daněk, ...
Folková zima bola od prvého do posledného ročníka dielom Paľa Maruščáka, ktorý robil dramaturgiu festivalu, vybavoval účinkujúcich. Paľo (alias Morty) je v hudobnej komunite známa osobnosť, tým, ktorí si myslia, že ho nepoznajú pomôže informácia, že Dr. Horák má k nemu tak blízko, že bližšie to už jednoducho nejde. Ja som sa zúčastnil na príprave a organizácii troch ročníkov Folkovej zimy, ale nebol som pri začiatkoch, keď Morty s ďalšími ľuďmi z klubu, niekedy na jeseň roku 1983 pripravili prvý ročník. Nikto mu vtedy neveril, že sa to podarí, obzvlášť keď ukázal zoznam potenciálnych účinkujúcich, kde väčšina mien mala reálne problémy oficiálne vystupovať na verejnosti. Mortyho priatelia z klubu sa rýchlo naučili „pracovať s tetami“ povoľujúcimi koncerty na kultúrnom oddelení miestneho národného výboru Bratislava IV, keď sa táto šikovnosť spojila s nevôľou tolerovanou nezávislosťou akademickej pôdy, tak sa výsledok dostavil a festival sa stal realitou.
Festival „zažil“ Andropova, Černenka a napokon Gorbačova. Dnešní návštevníci Pohody, Lodenice a ďalších festivalov poznajú ten krásny pocit, keď človek vidí obľúbeného interpreta a počuje jeho hudbu uprostred ďalších ľudí, ktorí cítia to isté, spolupatričnosť, porozumenie, radosť z daného okamihu. Folková zima tieto zážitky návštevníkom poskytla v dobe, keď to nebolo bežné, keď to bolo skôr výnimkou, ako pravidlom. Okrem týchto „normálnych“ pocitov, ktoré na dobrom festivale dnes zažije každý vnímavý účastník, sme my vtedy cítili, že sme súčasťou niečoho „nenormálneho“, niečoho, s príchuťou zakázaného ovocia. Folkoví interpreti vtedy symbolizovali niečo iné, neoficiálne, vzdorovité. Nikdy nezabudnem na Vladimíra Mertu, ktorý po niekoľkoročnom zákaze prvý krát vystúpil práve u nás, na Garde, v nedeľu na obed (lebo iný čas nám nepovolili), len so zhudobnenými cudzími textami, keď v zmysle schváleného programu nemohol povedať medzi pesničkami ani jedno slovo, nezabudnem na to, ako sa po necelej hodine jeho typickým smutno šťastným pohľadom díval na 600 ľudí, ktorí si namiesto slepačej nedeľnej polievky vychutnávali celú tú absurdnú atmosféru.
Neviem, podľa akého kľúča sa rôzne kultúrne udalosti dostávajú do kultúrnej pamäti národa. Šesť ročníkov Folkovej zimy si podľa môjho názoru zaslúži, aby sa na ne nezabudlo. Podujatie pozitívne pomohlo formulovať nezávislý názor na svet a život nie len nás, ktorí sme stáli pri jeho zrode, ale aj tisícov ďalších ľudí, návštevníkov, či už z radov vysokoškolákov, alebo širokej verejnosti.